Ranník šokovej terapie

Autor: Štefan Hrivňák | 4.2.2011 o 19:28 | (upravené 23.2.2011 o 18:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  195x

Ranník šokovej terapie   Večer. Je deväť hodín, možno pol desiatej. Nemám chuť čítať knihu, pozerať film. Vlastne nemám chuť vôbec na nič. Ležím v posteli, hlavu mám mierne vyvýšenú naskladaným vankúšom a rozmýšľam stále dookola o tom istom. Za chvíľu príde mama a zhasína svetlo, zaspávam.

Ranník šokovej terapie

 

Večer. Je deväť hodín, možno pol desiatej. Nemám chuť čítať knihu, pozerať film. Vlastne nemám chuť vôbec na nič. Ležím v posteli, hlavu mám mierne vyvýšenú naskladaným vankúšom a rozmýšľam stále dookola o tom istom. Za chvíľu príde mama a zhasína svetlo, zaspávam.

Zobúdzam sa okolo tretej a nemôžem opätovne zaspať. Mojej duši vládne smútok, miesto v mojom vnútri, ktoré bývalo zaplnené zíva prázdnotou. Spomienky a myšlienky na bezsennú noc a na tie ďalšie ktorí prídu po dni vyvolávajú beznádej a mokré oči. Otváram okno a okolo piatej sa mi podarí zaspať, teda upadnúť do polospánku. Je to taký stav, že hoci spíte, zobudí vás hocijaký pohyb, šramot alebo buchnutie. Nebolo to však také zlé, snívali sa mi pekné veci, o tom aké to bolo krásne a ako všetko zlé pominie a bude to ešte oveľa lepšie ako predtým...

 

 

Prvé ráno. Nebude... Ranné precitnutie má hádže nas5 do reality, ako kýbeľ studenej vody priamo na tvár. Vypínam mobil, prijímam rozhodnutie, že celý víkend ho nezapnem, nepôjdem na skype ani na facebook. Potrebujem šokovú terapiu. Potrebujem byť sám, žiadny ľudia čo ma ľutujú ani čo ma budú volať do mesta. Je piatok...

Normálne bývam pomerne silný extrovert, deň bez ľudí pre mňa nie je naplneným dňom, dnes však chcem byť sám, cítim sa tak a musí to tak byť.

Pokúsim sa dnes čo najviac zamestnať, aby moja myseľ smerovala k iným myšlienkam, nakoniec ešte nemám všetky skúšky, mal by som sa učiť, no nie som optimista v tom, ako mi to pôjde...

 

 

Druhé ráno. Hádam vďaka modlitbe, bola noc najlepšou časťou môjho dňa. Už ani nepamätám kedy som bol v piatok večer na omši alebo sa modlil ruženec. Hlavne, že to pomohlo...

Počas dňa to bolo podstatne horšie, ale sem-tam sa mi podarilo odpútať od toho všetkého. Učenie mi podľa očakávaní príliš nešlo, a latinské vety, ktoré mi nedávali prílišný zmysel ma naplňovali dvakrát takou frustráciou ako normálne. Najhoršie na to všetkom je fakt, že myšlienka ktorá ma predtým napĺňala nádejou a šťastím, vyčarovala mi úsmev na tvári a spôsobila hrejivý pocit na duši, teraz spôsobuje len smútok a beznádej. Pravda, stále mi vyčarúvava smajla, bohužiaľ však s kútikmi  obrátenými smerom k zemi.

Keď by mi tá spomienka predtým pomohla odohnať tisíc dementorov, teraz by privolala ďalších tisíc v pravdivej domnienke, že ide o ľahkú korisť. Ospravedlňujem sa za túto „harrypotterovskú“ terminológiu, ale toto prirovnanie samo vyplávalo na hladinu  a mne bolo ľúto ho tam nechať plávať nepoužité. Čaká ma ďalší deň, ktorému budem odrátavať hodiny do jeho konca...

 

 

Tretie ráno. Noc ma o5 zahalila svojím závojom a dopriala mi pokojný spánok. Ráno som si na nič zo snov nepamätal, tak ako za starých čias. Prvá myšlienka po zobudení, však o5 smerovala tam, presne tam, priamo do srdca.

Je to kvantum scenárov, ktoré sa mi víria hlavou po tieto dni a ja sa ich snažím rozháňať ako človek, ktorý sa niekam prediera hustou hmlou. Sú to mnohé veci, miesta a tiež situácie vo filmoch a seriáloch, ktoré ako by mi robili napriek a nútili ma vracať sa stále do tých istých myšlienok.

 

 

Štvrté ráno. Prebúdzam sa do krásneho zasneženého rána. Je  prvý januárový deň kedy je sneh, hoci sa píše už 24. deň tohto mesiaca. Končím svoju šokovú terapiu a odlúčenie od vonkajšieho sveta. Nebolo to ľahké a nebude to ani naďalej, verím však, že som spravil prvý a dôležitý krok na ceste do normálneho života, na ceste na ktorej konci už nebude hmla, ale nový začiatok. Bez sociálnych sietí a telefónu som sa cítil slobodný a na konci každého dňa som mal pocit, že som ho strávil plnohodnotne, plnohodnotnejšie ako mnohokrát predtým, kedy som za PC, strávil celé hodiny.  Nemôžem povedať, že som veselý, moje spomienky ma stále prenasledujú, myšlienky smerujú stále tam... Vtedy mám prázdny pohľad a nehýbem sa aj celé minúty. Viem, že sa nedá všetko zvrátiť za víkend a myslím na to ako ďalej.

Dnes je však čas prestať sa vyhýbať vonkajšiemu svetu. Zapínam telefón.

 

Doslov

 

Nepísal som podrobne o tom, ako som trávil tieto dni, o tom ako som si krátil čas, ako som sa lúčil s osudnými miestami a podobne. Bolo by na to treba oveľa viac, ako týchto pár riadkov. Snažil som krátko, ale výpovedne vystihnúť svoje myšlienky, ktoré ma sprevádzali počas tejto šokovej terapie. Na záver, chcem povedať, že tento ranník pre mňa zohrával významnú úlohu, nakoľko mi dovolil odbremeniť sa. Prirovnal by som ho k Dumbledorovej mysľomyse...

Zas ten Harry Potter...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?